Týždeň pred voľbami by mal byť človek viac menej pevne rozhodnutý, ktorú stranu pôjde voliť. V predchádzajúcich voľbách som po väčšine volil SDKÚ-DS a v posledných dvoch SaS. Dnes už voliť SDKÚ-DS naozaj nemá zmysel. Zostal v nej už prakticky iba Pavol Frešo, ktorý mne osobne ako sympatický kandidát nepríde. Kedysi obľúbená tvár strany, Lucia Žitňanská, prestúpila do Mostu-Híd k Bélovi Bugárovi, ktorý za dlhé roky nespravil v slovenskej politike v podstate nič. Ľudo Kaník si pre istotu založil stranu novú a to Demokrati Slovenska – Ľudo Kaník. Čo tým chce dosiahnuť okrem potupy, to naozaj netuším. KDH radšej nebudem komentovať, tá strana žije minimálne 20 rokov dozadu.
Strana SaS, ktorá kedysi disponovala aj 12 percentami hlasov, dnes bojuje o to, aby sa vôbec dostala do parlamentu. Ešte v roku 2013 ju opustili viaceré známe mená a síce Jozef Kollár, Juraj Miškov, Daniel Krajcer, Martin Chren, Juraj Droba a Alexander Barna. Miškov si s veľkými ambíciami založil stranu Slovenská občianska koalícia (SKOK!). Jeho náplňou kampane je predovšetkým nakladanie na kedysi kolegu z SaS Richarda Sulíka a priznávanie o tom ako ští v sprche. Skutočne profesionálne.
Samozvaným lídrom, alebo ak chcete gazdom, pravice je Radoslav Procházka so svojou stranou Sieť. Je možné, že vo svojej strane má niekoľkých odborníkov z viacerých oblastí, no jeho vysoké ego ja osobne nedokážem stráviť. Tvári sa ako všemocný, akoby si bol istý, že bude vládnuť sám. Takéhoto človeka na premiérskom kresle v našej krajine príliš netúžim vidieť.
Do popredia sa dnes dostávajú skutočne bizarné strany. Jednou z nich je strana Sme rodina milionára (alebo miliardára?) Borisa Kollára, ktorý chce zaujať aj sloganom „Nevolím politikov, volím Borisa“. Druhým, závažnejším prípadom je Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko. To, že v našej krajine sa do popredia dostáva radikalizmus, je skutočne veľmi smutné, no podľa mňa majú na tom svoj podiel aj pravicové strany. Tie sa jednoducho nevedia spojiť a jednotne fungovať a to im je len a len na škodu.